Moja výslužka na tridsiatku

Oslava mojich tridsiatich narodenín bola príjemná a aj veľmi krátka.
 Guláš, čo Riško navaril, bol delikátny. Tortu tiež každý pochvál a všetko sme nakoniec zjedli (aj koláče, chlebíčky, pomazánky...).
Deti vytvorili z našej obývačky galériu plnú pokreslených obrázkov (našťastie kreslili len na papier). 

Večer sme išli do Konkatedrály na omšu obetovanú za nás oboch s Martinom (krásne slová pri prosbách - také som ešte nepočula. Bola som dojatá.) 

Rýchlo to zbehlo.... Aj oslava. Aj tých 30 rokov.
Viacerí sa ma pýtali, ako sa cítim ako 30 ročná. Cítim sa tak isto, ako som sa cítila ako 29 ročná. :)
Ale je pravda, že teraz prežívam najlepšie obdobie svojho života.
A nemenila by som.

Môj narodeninový deň mi urobili aj krásne kytice, ktoré som dostala.

Nádherná kytica od manžela (má veľmi dobrý vkus na výber kvetov, že?) s drevenou sovičkou a 2 losmi - bohužiaľ, nič som nevyhrala. 

Tri krásne ružové od tatka.

Taká nežne romantická mi pripadá táto kytička od tety, že?

Od svokrovcov - vyberal ujo, vidno po kom má syn vkus. :)

Dostala som aj posvätenú ikonu Panny Márie Ustavičnej Pomoci. Opýtala som sa babky, prečo vybrala práve ju. "Aby ti furt pomáhala!" 

Myslím si, že Panna Mária Ustavičnej Pomoci si vybrala mňa, pretože sa k nej modlím. 

Aj výhľad na Tatry bol v deň mojich narodenín jasný a úchvatný. 

No záver dňa nebol až taký príjemný a hneď som z pocitov šťastia vhupla do rozbúreného mora stresu (realita, ako inak), keď sa manžel vrátil s naším psom od susedov celý od krvi. Prvá myšlienka, ktorá mi prebehla hlavou: "Čo sa deje? Čo sa stalo? Ako?" 

Zojke privreli vnútorné dvere vo výťahu chvost. 

"Akože fakt? To ako? Veď ona zbožňuje cestovanie výťahom. Koľko rokov tu bývame a nikdy sa jej to nestalo!"

 Zojka už bola taká v pohode (to len my sme boli na nervy, že sa nám obývačka topí v krvi), že ani nekňučala (prvú vlnu chaosu predsa nechala u susedov). 

Nevedeli sme jej zastaviť krvácanie. V našej domácej lekárničke sme nemali ani obväz! Ešte dobre že sme si spomenuli (v tej panike - podotýkam) na autolekárničku! Aj keď sme si večer gratulovali, že sme to zvládli, sme sa nakoniec na ďalší večer museli vybrať k veterinárovi na pohotovosť. 

 90 minút sme boli na sále v nedeľu večer od 19:00. Zojka dostala uspávačku, neskôr aj kanilu do žily, lebo stále sa bránila. Až keď jej veterinár oholil chvost, zistil, že to má preťaté až do kosti a je to vážne. Pri vyslovení najhoršieho možného scenára, že by jej musel amputovať chvost, sa mi tisli slzy do očí. 

Ako to, že ste úplne celí, v poriadku a ďalšiu minútu to už tak nie? 

Ranu jej veterinár vyčistil, zošil, Martin asistoval, lebo mne bolo z toho zle - krv mi nerobí dobre. 

A tak sa zostávame doma liečiť.

Zostal mi po oslave (aj panike) pocit, že každý deň je dar, že sme spolu. A máme si tú našu blízkosť užívať, kým nebude neskoro...