Skalný hríb/Stone Mushroom

MARKUŠOVSKÝ SKALNÝ HRÍB

(Sobota 12.5.2018.)

O 15:00 odchádzame z Markušoviec (dlho sme v kaštieli boli) k železničnej stanici do Matejoviec nad Hornádom  na túru k Markušovskému skalnému hríbu. Popod trať sme odbočili k futbalovému ihrisku a prešli sme cez rieku, kde sme potom na čistinke zaparkovali.

Odtiaľ sa vyberáme peši s dobrou náladou. Ja sa teším, lebo bolo napísané, že ide o veľmi ľahkú túru, ktorú všetci zvládnu. Takže sledujeme žltú značku a postupujeme hlbšie do lesa.

Onedlho sme sa ocitli na veľkej lúke a začali sme pochybovať, či sme neminuli odbočku. Vrátili sme sa, ale nakoniec sme sa ujistili, že cesta cez lúku je tá správna. Kochali sme sa krásnou slnkom zaliatou prírodou, samými kvetmi, ktoré sa vlnili v slabom vánku. Ďalej sme videli na druhej strane pásuce sa kravy. 

Lúka, ktorou prejdete cestou k hríbu

Horšia časť prišla na konci tejto lúky. Cesta nebola vychodená, samá žihľava, podliezanie konárov trčiacich na cestu, nadliezanie stromov padnutých na cestu - akože toto má byť ľahká túra?

By som sa chcela poďakovať tomu, čo to napísal na internet. Celú cestu som soptila.

Zle sme navyše odbočili. Keď sme prekračovali rieku popod konáre, nevšimli sme si na strome na opačnom konci značku. 

Pri našej ceste sme sa veľmi zľakli líšky, z ktorej mal Martin srdce v žalúdku. Všade boli stopy väčších zvierat. Mysleli sme si, že to boli diviačie.

Keď nám navigácia napovedala, že sme skalný hríb už prešli, vrátili sme sa. A tam pri tej rieke, kde sme zle odbočili, sme našli až dve žlté značky.

 Všimnite si tú cestu, veľmi strmo do kopca - držali sme sa, aby sme nespadli a dávali sme si pozor na nohy, všade samá zeleň a medzi ňou aj žihľava. A celý čas som myslela na to, že toto každý nedá.

Celý čas som sa hnevala na ten komentár na internete, že ide o ľahkú turistiku, ktorý každý zvládne. Akože vôbec nie! Tá časť od auta cez lúku - to áno. Ale zvyšok cesty vôbec nie.

Ako sa hovorí, dôveruj, ale preveruj. Takže neverte tomu. Martina z tej "ľahkej turistiky" bolela hlava, lebo moje hromženie som nevypla celou cestou do auta. 

Na konci toho strmáku, sme sa konečne dostali ku skalnému hríbu a ja som už ľutovala, že som si ho vybrala ako našu ďalšiu zastávku.

Martin dobre zhodnotil, že cesta je nevychodená, pretože tu veľa ľudí nechodí. Inak by to mohlo byť lepšie.

Pofotili sme sa, zhodnotili sme, že je otázka času, koľko toho tento hríb ešte vydrží, a vybrali sme sa naspäť k autu. Tentoraz inou cestou. 

Pri rieke som zažila ďalší šok. Pasúce sa stádo kráv sa zrazu vynorilo a išlo oproti nám. Hneď som vedela, že tie stopy neboli diviačie ale kravské a takmer tonových veľkých kráv som sa veľmi bála.

Martin ako najväčší dedinský chlapec sa im prihováral a ubezpečoval ma, že sa nám nič nestane.

Stáli sme spolu pri padnutom strome a mysleli sme si, že je to bezpečné miesto, pretože ISTO žiadna krava nebude podliezať taký veľký padnutý strom. Mýlili sme sa. Prešli sme na druhú stranu a jedna krava nabrala na rohy ten strom, vydvihla si ho, a prešla po mieste, kde sme predtým stáli.

Pre mňa to bola posledná kvapka na vyhlásenie stavu ohrozenia a paniky. Martin si zobral konár zo stromu a začal ich zaháňať a ja som sa snažila čo najskôr popri ňom odísť "do bezpečia", kým mi zase ďalšia krava nevstúpila do cesty. Martin sa zo mňa smial, že sa ich tak ľahko nezbavím, keďže sú všade.

Až keď sme boli zase na lúke, mala som čas upokojiť sa a otriasť sa z tohto zážitku. 

Nikdy viac žiaden hríb. Aj keď by mal byť unikát. 

Nasadli sme do auta a zhodnotili sme, že sme veľmi hladní, aby sme pokračovali v ďalšej ceste ešte k pozostatkom stredovekého kostolíka v Miloji, a preto sme sa rozhodli pre večeru v Madarase v SNV. 

Do Popradu sme prišli až večer, plný zážitkov, dojmov i nečakaných zvieracích stretnutí (kravy nikdy viac!).